Page 44 - Zborovčan 2011

Poklad
(Anna Olšovská – Naša vianočná kniha)

Začali sa prázdniny. Vlády sa ujal mesiac júl a zavelil našej rodine: „Zbaliť sa
a do prírody!“

Pozvali sme známych, priateľov a šli sme. Vzduch voňal horou, kvetmi,
dokonca vodou z bystriny. Všetci boli nadšení.

„Pozrite na tú trávu, je čistá a hebká ako hodváb, nie ako v mestskom parku.
Môžeme si do nej ľahnúť,“ skonštatoval náš priateľ a hneď si zložil do trávy
unavené telo. Malý Jakubko, jediné dieťa v našej výletnej skupine, pobehoval
pomedzi dospelých, občas si prisadol. Potom sa vybral na prieskum lúky.

Videli sme, že je v poriadku, tak sme si užívali pekné chvíle s priateľmi.
Na obed prišiel Jakubko bez trička. Jeho mame sa to nepáčilo a poslala ho poň.
Jakubko sa ohradil: „Nemôžem, suším si na ňom trávičku, lístočky a také malé
kvietky. Mohol by som si zobrať krabicu od cukríkov?“ Schmatol krabicu a bežal
preč.
Čoskoro bol príjemný deň za nami. Zbalili sme sa a vybrali domov. Jakubko
niesol krabicu, akoby mal v nej poklad. Doma ju uložil na bezpečné miesto a zdalo
sa, že na ňu zabudol.
Leto prešlo, jeseň preletela a po nej, akože ináč, prišla zima. Keď začal padať
sneh, rozprávali sme o Vianociach. Čo treba zariadiť, kúpiť, urobiť. Snehu
pribúdalo, mráz bol čoraz protivnejší. Kalendár ukazoval, že už zajtra bude Štedrý
deň, a tak bol čas ozdobiť stromček a vyparádiť celý dom. Z veľkej krabice
s ozdobami sme vytiahli aj malé drevené jasličky a to bol signál pre Jakubka.

Odbehol do komory a priniesol krabicu, ktorú tam v lete odložil. Postavil
jasličky na stôl a z krabice do nich ukladal to najjemnejšie a najvoňavejšie senko,
aké kedy videl svet. Položil do
neho sadrového Ježiška
a pohladkal ho po kolienku.
„Bude sa ti dobre spinkať, tú
trávičku som natrhal na
hodvábnej lúke a usušil na
bielom tričku,“ prihováral sa
Jakubko Ježiškovi, nesúc
jasličky pod stromček. Do
večera pri ňom presedel a ticho
mu rozprával.

Do postieľky šiel bez
odvrávania a zo sna sa milo
usmieval. Jeho mame sa práve
vtedy začali Vianoce...